Internetové priateľstvá

0

Autor: Janko Géci

duchodci_up-350Stalo sa, že sa našlo niekoľko povahou seberovných a zvedavých dôchodcov z rôznych kútov Slovenska a Čiech, so záľubou v internetovej komunikácii o veciach vážnych, zaujímavých, ale aj so zmyslom pre recesiu a humor. Postupne sa títo seniori viac-menej náhodne, alebo vzájomným oslovením prostredníct-vom svojich webstránok stretli, samozrejme len virtuálne, prostredníctvom internetu. A stalo sa niečo, čo doteraz nebolo známe: títo dedkovia, vzhľadom na svoj približne rovnaký vek,  si bez problémov porozumeli a začali si navzájom dopisovať, neskôr pomáhať a tak postupne, bez toho, že by si to uvedomili, začalo vznikať medzi nimi priateľstvo. O priateľstve možno hovoriť len tam, kde je vzájomné porozumenie. A toho pociťujeme stále dosť. Ovšem toto priateľstvo má špecifickú podobu a ja som ho nazval „virtuálne“. Nikdy sme sa osobne nestretli a pravdepodobne sa ani do smrti nestretneme. Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že priatelia sme: spojil nás internet a spoločné záujmy. Beží čulý styk, pomáhame si, skúsenejší radí slabšiemu, slabší sa učia a napriek vysokému veku získavajú nové poznatky a vedomosti. Má to na nás blahodarný účinok – našli sme spôsob ako príjemne tráviť našu starobu!

Pri tej starobe sa trochu zastavím. Každé obdobie ľudského života má svoje radosti aj starosti. A samozrejme aj svoje priority. Prirodzene aj staroba v živote človeka je také obdobie. Tá má však jednu obrovskú nevýhodu – nedá sa zastaviť, nedá sa vyliečiť, nedá sa predať, ba ani darovať! Každý si ju musí prežiť sám. Každý raz bude starý, či si to želá alebo nie. Nie je umenie starnúť, umenie je vedieť to znášať. Starnú len ľudia bez zásad, bez chuti do života a bez záujmov. Je teda len jedna cesta, ako prežívať v pohode svoju starobu – spríjemniť si ju! A na to je podľa mojich skúseností jednoduchý recept: pokoj, pohoda, žiadny stres, pravidelná životospráva, primeraný pohyb, a hlavne aby mal človek niečo, čo by ho zaujímalo, teda nejakého koníčka, hobby, záujem, zábavku, prácičku, alebo hocičo iné, čo by ho zaujalo, čo by robil rád a z vlastnej iniciatívy. Inak starší človek, ktorého nič nezaujíma, postupne stráca chuť do života, začne sa nudiť a to je už len krok k tomu, že ho prestane baviť život celkom. Staroba samozrejme neprichádza osamotená, ťahá so sebou aj všeličo iné. Napríklad taká skleróza. Je to zradná pani. Nebolí, len sa človek pri tom nabehá. Avšak na druhej strane mať sklerózu, predpokladá mať mozog!

A tak som sa dostal k tomu, k čomu smeruje celý tento článok: s potešením môžem prehlásiť, že takých „virtuálnych“ priateľov mám niekoľko. Osemdesiatosemročný Bélabáči z Nadabuly, osemdesiatdvaročná pani Ľudmila z Karlových Varov, a hlavne  sedemdesiatdeväťročný Vladimír z Prahy. No a ja, vekove niekde medzi nimi, osemdesiatdvaročný Dedojano z Handlovej. Osobne z nich nepoznám ani jedného, nepoznáme sa ani navzájom, nanajvýš poznáme svoje fotografie, ale podľa „reťazovej reakcie“, že aj známi majú známych, každý s každým sme sa stali veľmi dobrými virtuálnymi priateľmi a to aj napriek tomu, že každý sa zaoberá niečím iným.

Tento článok je venovaný hlavne priateľovi Vladimírovi z Prahy. Je to Slovák, ktorý však prežil v ČR celý život a v Prahe zostal i v dôchodku. Hrdo sa hlási k slovenčine, hoci už občas hľadá „vhodné“ slovo, a ja som pravdepodobne túto hrdosť tak trochu podnietil. Ale zhodneme sa vždy! V ovládaní PC je omnoho zdatnejší ako ja, ale pre mňa je dôležité, že všetko čo vie, chce naučiť aj mňa. Vznikajú pritom rôzne zaujímavé situácie. Ja, ktorý pracujem ešte veľa krát metódou „pokus a omyl“ a znovu, kým sa to nepodarí, som postupne naberal vedomosti v ovládaní WordPress,  dokonca aj html. Pritom bez ohľadu na svoj čas mi postupne zasielal podrobné popisy postupu, neváhal ani zdvihnúť telefón a osobne spresniť, čo mám robiť. A padli pritom aj tvrdšie slová na moju adresu, keď som niečo zbabral. Vznikla aj situácia, že som chcel všetko zabaliť, ale bol to zase on, ktorý použil všetky svoje psychologické znalosti na to, aby ma presvedčil pokračovať. A ja som pomaly vnikal do tajov informatiky a čas mojej staroby ubieha ani neviem ako. Stále mám čo robiť, nikdy nemám čas sa nudiť a myslieť na to že mám osemdesiatku „na krku“ a ani si to nemám čas uvedomiť. Ani sa nečudujem manželke, že ma pomenovala „počítačový maniak“, samozrejme v tom dobrom slova zmysle.

Samozrejme sme sa zblížili aj v rámci svojich rodín, posťažovali sme si na svoje zdravie, zanadávali na svoje dôchodky, ako všetci dôchodcovia. Ja mám dojem, že sa už poznáme dlhé roky a rozumieme si. Poznáme navzájom svoj zdravotný stav, pomery a problémy v rodine,  ktoré sú mimochodom veľmi podobné. Na pochvalu môjho virtuálneho priateľa treba spomenúť aj skutočnosť, že vždy mal radosť, keď sa mi podarilo to, čo ma chcel naučiť. Veľkým pomocníkom pre mňa bola jeho webstránka, kde ponúka návody na používanie rôznych programov formou videa, teda prakticky vidíme bez dlhých rečí, čo máme urobiť a ako postupovať. Často som sa vracal aj k jeho emailom, kde mi vysvetľoval nové veci, a mám ich odložené natrvalo. Nemôžem si pomôcť, ale stáva sa mi, že tá pamäť neslúži už tak perfektne ako kedysi a tak sa vždy obrátim na to čo mám napísané, a potrebné vedomosti si obnovím. No a v prípade, že mám k danému problému nejaké požiadavky na neho, neváham a bez obáv sa obrátim priamo na neho a viem, že mi vždy poradí a pomôže! Toto vedomie ma povzbudzuje a za to vďačím práve jemu.

Ešte viac je zaujímavé to, že pracovať s PC sme sa naučili až po príchode do dôchodku. V čase našej aktívnej  činnosti v zamestnaní počítače sme vôbec na pracoviskách nemali. A ich základy ovládania si každý študoval sám, z časopisov a kníh a hlavne spomínanej metódy „pokus – omyl“. Hovorí sa, že na vlastných chybách sa človek učí a ja to môžem potvrdiť. Dôležité je udržovať pamäť v neustálej aktivite, neprestávať a neprerušovať túto činnosť. K tomu som si ja ešte stanovil aj zásadu, že problémy a ťažkosti je výhodné riešiť za pomoci humoru a zábavy.

Spomínal som, že obaja administrujeme svoje webstránky. Napriek tomu, že sú rôzneho zamerania, ich tvorba má rovnaké požiadavky na vedomosti. Veľmi sa obaja tešíme pri sledovaní návštevnosti svojich stránok, pretože to je vlastne ukazovateľ našej úspešnosti. Preto mi dovoľte, aby som Vás zoznámil s našimi stránkami.

Môj priateľ Vladko na svojej webstránke  „Orbis – Pictus  Internet obrazem“ ponúka množstvo náučných videí, ktoré majú tú výhodu, že nemusíte nič čítať, len sledujete video a hlasový doprovod a vidíte ako prakticky postupovať. Preto nezabudnite si pozrieť túto stránku a určite Vám pomôže. Na inej svojej stránke „TOP – CZ  Marketing na Internetu od A po Z“  ponúka Základné pravidlá pre tých, ktorí sa chystajú prostredníctvom internetu obchodovať. Nezabudnite tieto stránky navštíviť!

Moja stránka „Seniorhumor – Smiechom proti starobe“  je úplne iného zamerania. Je venovaná všetkým skôr narodeným a má pomáhať humorom a zábavou spríjemniť si starobu. Nájdete tu množstvo vtipov, anekdot, grafiky a pod., a určite si tam každý niečo nájde, čo ho pobaví.

Na záver len toľko: hovorí sa, že každý je každý taký mladý, ako sa cíti. Z tohto pohľadu sa cítim skutočne výborne a vôbec si neuvedomujem roky, ktoré nesiem na svojich pleciach. K tomu mi v značnej miere pomáha aj môj počítač a internet a moji „virtuálni“ priatelia.

Dedojano